Keď som sa tak túlala stránkami svojho účtu na nemenovanej sociálnej sieti, narazila som na vyjadrenie muža v jeho profile : "Byť slobodný, nikým a ničím obmedzovaný je najkrajšia vec na svete." Super názor - to bol môj prvý dojem. A premýšľala som, či je to tak aj u mňa. Som takto naozaj šťastná?Jasné, veď som ešte taká mladá, je mi otvorený celý svet. Nie sú to trošku neprimerané myšlienky?Je predsa prirodzené byť slobodný a šťastný, keď máte osemnásť.
Lenže čo ak mi už o pár mesiacov len sloboda stačiť nebude?Sme ľudia, stále sa ženieme za niečím novým, nepoznaným, lepším. Myslím si, že sloboda a nezávislosť je fajn, ale nahovárať si, že "mi to stačí" je asi trochu neúprimné. Načo si budeme klamať? Stále si nahovárame, ako je nám dobre, keď sme sami a akí sme samostatní, no je to, podľa môjho názoru len jeden veľký klam. Vždy potrebujeme niekoho vedľa seba, kto nás objíme, povzbudí, usmeje sa...a keď nie, hľadáme to. Aj keď si to za žiadnu cenu nechceme pripustiť.
A tak som sa, pri opakovaní už sto ráz vyslovenej vety : "Je mi dobre, keď som nezadaná." trošku zarazila a zamyslela sa. Naozaj tak často opakujem toto klamstvo? Samozrejme, že hľadám. Pri každom pohľade a náznaku, pri každom novom mužovi, ktorý okolo mňa prejde a nejakým spôsobom ma zaujme premýšľam - premýšľam nad tým, či s niekym chodí a či sa mu páčim. V mojom prípade aj stokrát opakované (vyššie uvedené) klamstvo sa nestáva pravdou.
*Sarah**