Ahojte :)
Dlho dlho dlho som premýšľala- či a ako napísať tento článok. Hneď na začiatok by som vám chcela oznámiť, že tento článok píšem silno ovplyvnená svojou nedávnou skúsenosťou a sklamaním...Asi nie je najsprávnejšie prenášať svoje pocity na druhých, ale ja to teraz tak cítim. Tiež chcem upozorniť - tento článok píšem s úplne chladnou hlavou, som kľudná a relatívne vysporiadaná s realitou. Keďže je táto stránka úplne anonymná, nemám problém napísať svoju skúsenosť...Ak vás neodradili doterajšie slová, čítajte ďalej.
Dosť dlhý čas som nepoznala pocit skutočnej lásky...prišiel však zlom a bum :D Niečo sa zlomilo a bolo to. Neponižujme lásku slovom "zamilovanosť". Sú to dve rozdielne veci a tak budem používať len toto jedno veľmi obšírne a zároveň tak strašne konkrétne slovo. Láska. Tá moja nebola presladená ani ako z filmu, bola realistická a bolestná - bola moja. Miestami som ju intenzívne nevnímala, prišli ale aj chvíle, kedy to až zabolelo a nedala mi spávať. Nič nie je bolestnejšie ako pocit nenaplnenosti a neopätovanej lásky. Ale prejdime k veci - keď cítime lásku, sme slepí, hluchí a nepoučiteľní. Potrebovala som ju posunúť ďalej, čím ďalej, tým viac. Láska bola tak neuveriteľne blízko, no neuveriteľne ďaleko. Každá sekunda osamote mi ju vzdaľovala a priepasť sa prehlbovala a rozširovala. Občas sa mi zdala dolapiteľná a ľahká ako keby to bola tá najľahšia vec na svete. Prišla noc, ktorá bola bezsenná a predsa sa mi moje sny mihali pred očami. V slzách mi nefungoval mozog...Až ráno prišlo riešenie. Buď sa staneš skutočnou aj z druhej strany, alebo vyhasneš, zomrieš odídeš... Nechcelo sa mi slovo "chlap" používať. Pod umeleckými prostriedkami v slove "láska" sa mi písalo lepšie. Ale už to nejde - moja láska žila v ňom. V chlapovi, ktorého som dlho odmietala a vnímala ako nepriateľa. Nemôžem však poprieť - niečo predsalen bolo ako z filmu - oči, úsmev,...a bolo to tam. Rozhodla som sa - poviem to. Príde úĺava a ja si budem istá. Prišla však ľadová sprcha. Žiadne vyznanie. Jeho slová na moju osobu boli stručné a jasné. Nemala som viac čo povedať, a keby som aj chcela, hlava prebila srdce. Aj cez slzy. Pokušení bolo, bolesti a sĺz. Také poníženie. Videl slzy v mojich očiach a čo je horšie - vedel, že patria jemu. To je môj happy-end. Ponížená a uslzená pred ním. Láska, odíď, zhasni a už ma netráp. Koniec koncov, nikde nie je napísané, že by nejaký vzťah s ním aj fungoval. Vlastne mi nefungoval s nikým. Dúfam, že sa čoskoro dozviem, prečo a nájdem pravú príčinu. A vraj láska nebolí...vraj bolí iba sklamanie. Láska bolí - naozaj. Aj pred sklamaním. Po už iba chvíľu, potom zostane priepasť a strach. Je to iba začiatok? Začiatok ďalšej etapy a koniec tejto? Láska uhasína - pretože už nemám silu ani dôvod ju oživiť. Zbohom, a nevracaj sa, kým to nebude aj z druhej strany. Nie však tá istá, iná, novšia, lepšia. Boh nám dal lásku - preto by sme ju mali zúžitkovať. Napríklad láskou k Nemu. Pretože jedine tá nebolí. A je vždy opätovaná.
*Sarah**